V prvom rade musíme povedať, že o služobných cestách a nárokoch vyplývajúcich pre zamestnancov, hovorí zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách, ale aj Zákonník práce.
Zákonník práce § 57 hovorí o pracovnej ceste toto: „Zamestnávateľ môže zamestnanca vyslať na pracovnú cestu mimo obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska zamestnanca na nevyhnutne potrebné obdobie len s jeho súhlasom. To neplatí, ak vyslanie na pracovnú cestu vyplýva priamo z povahy dohodnutého druhu práce alebo miesta výkonu práce alebo ak možnosť vyslania na pracovnú cestu je dohodnutá v pracovnej zmluve. Na pracovnej ceste zamestnanec vykonáva prácu podľa pokynov vedúceho zamestnanca, ktorý ho na pracovnú cestu vyslal.“
Podľa Zákonníka práce vás na služobku môže vyslať aj agentúra dočasného zamestnania, a teda užívateľský zamestnávateľ - zamestnávateľ dočasne prideleného zamestnanca.
Podľa v úvode spomínaného zákona zamestnávateľ vysielajúci zamestnanca na pracovnú cestu písomne určí:
- miesto jej nástupu
- miesto výkonu práce
- čas trvania
- spôsob dopravy
- miesto skončenia pracovnej cesty
- môže určiť aj ďalšie podmienky pracovnej cesty.
Zamestnávateľ je pritom povinný prihliadať na oprávnené záujmy zamestnanca.
Maximálny čas služobky žiadny zákon neurčuje, ale do času trvania služobnej cesty sa započítava aj:
- čas od miesta nástupu na pracovnú cestu do miesta výkonu práce na pracovnej ceste
- čas výkonu práce
- čas do príchodu do miesta skončenia pracovnej cesty
Zamestnancovi vyslanému na pracovnú cestu patrí:
- náhrada preukázaných cestovných výdavkov
- náhrada preukázaných výdavkov za ubytovanie
- stravné
- náhrada preukázaných potrebných vedľajších výdavkov
- náhrada preukázaných cestovných výdavkov za cesty na návštevu jeho rodiny do miesta pobytu
- alebo medzi zamestnávateľom a zamestnancom vopred dohodnutého miesta pobytu rodiny na území Slovenskej republiky, ak podľa určených podmienok pracovná cesta trvá viac ako sedem po sebe nasledujúcich kalendárnych dní, a to každý týždeň, ak nie je v kolektívnej zmluve, prípadne v pracovnej zmluve alebo v inej písomnej dohode so zamestnancom dohodnutá táto náhrada za dlhší čas, najdlhšie však za jeden mesiac.
Zamestnancovi patrí stravné za každý kalendárny deň pracovnej cesty za podmienok ustanovených zákonom o cestných náhradách. Suma stravného je ustanovená v závislosti od času trvania pracovnej cesty v kalendárnom dni, pričom čas trvania pracovnej cesty je rozdelený na časové pásma
a) 5 až 12 hodín
b) nad 12 hodín až 18 hodín
c) nad 18 hodín
Viac napríklad o náhradách pri zahraničných cestách, komerčnom poistení pri služobkách či náhradách za povinné očkovanie sa dočítate v zákone č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách.
Vitajte v novom tíme: Rady pre rýchlu integráciu do pracovného kolektívu
