Čo robia ľudia s veľmi vysokým IQ celý deň?

Moje IQ bolo naposledy 168, takže som si celkom istá, že sa naň kvalifikujem.

Toto sú hlavné veci, ktoré som zistila a ktoré ma zrejme odlišujú od priateľov s nižším IQ:

1. Neustála inšpiratívna aktivita

Mám tendenciu byť neustále mentálne aktívna, málokedy pozerám televíziu alebo sedím a premýšľam o ničom (meditujem, aby som svojmu úbohému mozgu dopriala trochu oddychu a vyhla sa tak vyhoreniu), väčšinu vecí analyzujem do hĺbky a bez ohľadu na to, či mi to trvá desať minút alebo desať dní, ak mám urobiť rozhodnutie (napríklad, aký postroj kúpiť svojmu psovi, aby mohol ísť behať), budem hľadať informácie dovtedy, kým si nebudem úplne istá, že som sa rozhodla najlepšie, ako som sa v danej situácii mohla rozhodnúť.

Moja myseľ je zameraná na riešenie problémov, vo chvíli, keď mi niekto povie, že má problém, rýchlym tempom vymýšľam riešenie.

Je oveľa menej pravdepodobné, že bezvýhradne prijmem súčasný stav. Napríklad počas tretieho ročníka môjho štúdia som uskutočnila výskum, ktorého cieľom bolo zistiť, či ľudia dokážu identifikovať význam vizuálneho podnetu za menej ako 10 milisekúnd. Približne 60 rokov výskumu a teórie hovorilo, že nie, ale čítala som niekoľko prác, ktoré naznačovali, že existujúce poznatky sú nepresné (smajlíky prezentované kratšie ako 10 ms spôsobili priming efekt), a tak som to chcel preskúmať. Dvaja školitelia s doktorátom mi povedali, že sa mýlim, že môj výskum je zbytočný a že budem mať negatívny výsledok, čo bude mať vplyv na moje známky. Držala som sa svojho (k veľkej frustrácii spomínaných učiteľov, zrejme sa veľa stretnutí zamestnancov v tom týždni zameralo na moju neschopnosť počúvať ľudí, ktorí vedia lepšie) a moje výsledky podporili moju teóriu do takej miery, že ma spomínaní učitelia potľapkali po pleci. Krátko nato uskutočnil tím výskumníkov podobnú štúdiu a získal rovnaké výsledky. Odolala som nutkaniu vyfúknuť malinu ;)

2. Nové nápady sa u mňa rodia naozaj ľahko.

Spolužiaci sa ma zvykli pýtať, ako prichádzam na výskumné nápady, a táto otázka ma naozaj zarazila, pretože som vlastne nič nerobila, neexistoval žiadny geniálny proces, jednoducho som si niečo prečítala, a keď som si všimla medzeru v existujúcich poznatkoch, hľadala som spôsob, ako ju vyplniť.

3. Menej ma zaujímajú názory ostatných

Keď sa na mňa niekto pozerá zvrchu, pretože sa nelíčim a nesledujem módu, nevadí mi to, viem, že jeho reakcia je výsledkom zakorenených spoločenských noriem, ktoré nemajú absolútne žiadnu hodnotu, takže si neplačem nad rozliatym mliekom (hoci cítim empatiu voči ľuďom, ktorí majú pocit, že sa týmto normám musia prispôsobiť). Ak s niekým o niečom diskutujem a jeho názor je založený len na jeho vlastnej skúsenosti a existuje množstvo údajov, ktoré naznačujú, že sa mýli, spomeniem to, a ak naďalej presadzuje svoj názor, prikývnem, usmejem sa a ignorujem ho.

Tiež som zvykla predpokladať, že ak som si niečo premyslela, pravdepodobne mám pravdu. Situácia, keď som musela vypustiť "paru z hrnca", ma naučila, že logika nevedie vždy k pravde.